Milujem nedeľné večery

1. ešte sa nenašiel jeden, počas ktorého by som usilovne neštudovala, rozumej drvila sa zbytočnosti na najposlednejšiu chvíľu. Niekedy je dokonca potrebné k tomu všetkému ešte zhánať študijné materiály a to sú vyhliadky ešte krajšie...
2. no nie je to krásne myslieť na ranné pondelňajšie vstávanie? A to sa niektorí z nás niekedy dokonca zobudia so slasným pocitom "to nič, veď je nedeľa", ale keď budík neodbytne zvoní a zvoní a vy ste si istí, že ste v ponuke budíka zaškrtli "except weekend" zistíte, že niečo tu nehraje a nedeľa (tá posledná) je nenávratne preč a tá nasledujúca ešte tak ďaleko, že sa možno ani nedožijete...pred vami 5 nenormálne hustých dní, z ktorých každý je od prvej až poslednú hodinu pokrytý písomkami a vy tak ako dnes večer ani žiaden iný v nasledujúcom týždni nepôjdete spať v normálnu hodinu... ale čo už toť život študenta...
3. Keď počúvam letné hity z roku 1968... už 5ty krát celé CD...
4. Keď Braňo neodbytne nalieha, že už mi dal 14 minút k dobru a kradnem mu čas, ktorý som mu sľúbila na skúšanie z chémie a následne zo slovenčiny...
5. Keď sa mi ešte nebodaj podarí prísť od milovaného z milovaného Prešova preplneným auobusom plným debilných internátnikov, ktorý nastúpili už v bohomzabudnutom Bardejove a už do Prešova prichádza autobus taký plný, že cestujúci sedia šoférovi na ramenách aj na kolenách... a ten jeden chudák čo v Prešove vystúpi vôbec nič nezachráni... akeď presne takýmto autobusom prídem o 7 do Košíc, všetky predchádzajúce body sa posúvajú asi o dve hodiny smerom k polnoci po časovej osi...
Ale napriek tomu nedeľné večery milujem... pretože pred večerom je deň a počas toho som zaručene s najdrahším... ráno si uvarím teplé kakavko a spravím autentické nedeľné hrianky... a ach...
Milujem nedeľné večery...

Ako bolo u Miška...

Maťko a Miško (in alphabetical order) sa posledné dni naťahujú ako napíšu report zo Šíravy a keďže oni sa do teho nejako nemajú... skúsim to ja, síce nie s takým novinárskym umením ako oni, trocha viacej osobnejšie a subjektívnejšie, ale snáď aj tým viac autenticky...
Úplne najťahšie to bolo v piatok ráno... vstať pred obedom, dokonca pred desiatou, dokonca pred ôsmou, dokonca o pol siedmej bolo utrpenie nad všetky utrpenia...ALE... ALE zvládla som aj to, aj nazaspať mamke v aute v stopercentne spacom počasí a Maťko už sedel na stanici, vyzeral celkom sviežo a čítal si noviny (nechápem, ja by som na ne cez tú štrbinu medzi viečkami asi nezaostrila...).
Cesta nám (mne spiacej na Maťkovom ramene) ubehla veeľmi rýchlo a miestami aj kŕčovito, akurát Michal nás tak skoro nečakal a na našu exkluzívnu exkurziu Michalovcami sme naňho museli čakať ešte aspoň 300 hodín na stanici. Dozvedeli sme toho strááášne veľa o zvačšovaní Michaloviec o závode Yazaki, kde pracuje ujo Varga, a ktorý je asi 300 kilometrov od centra, porozoberali sme všetkých zamestnancov a ich bicykle...a potom keď sme už zomierali od hladu a boli sme schopní zjesť sa nazvájom pohli sme sa smerom na Topoľany... táto cesta, ktorá "je to asi 15 minút", nakoniec trvala asi hodinu mne osobne nedala viacej ako pohľad na úúúžasný židovský cintorín, ktorý som si už potom nikdy nemohla vychutnať tak ako keď sme okolo neho šli pešo...a dokonca sa nám ani nepodarilo za celý víkend si prenajať ten povestný tenisový kurt a ísť naň grilovať. A keď už sme nadávali veľmi veľmi... a prechádzali sme okolo rozkošného domčeka, keď Mišo vyhlásil, že už iba asi dva a pol kilometra a bude železničné priecestie a potom "už iba kúsok"...na moje obrovské a úžasné prekvapenie,Miško vošiel presne do záhrady toho rozkošného domu, pri ktorom práve stál...Neviem, či to bude objektívne tak, alebo som len bola šialene hladná, ale halušky tety Mišovej mamky boli ultimátne dobré...Ďalej vybaľovanie... a poctivý odchod do tej Mláky, či ako presne na tretiu... Viete potom, čo sa ma Maťko nedávno prekvapene opýtal "ty počúvaš hudbu?!" sa neítim kompetentná nejako rozoberať hudobnú stránku predošlého víkendu... Možno akurát toľko, že keď mi Maťko spieval do uška behali mi zimomriavky po chrbte, ale s tým by som asi nijakého hudobného fajnšmekra nenadchla...ale inak... no okrem toho, že som videla Eda naozaj, ale naozaj uvoľneného...(asi tak na 3 a pol sekundy, potom si to uvedomil) a to ešte počas koncertu Teamu, Miška, ktorému to tento víkend so ženami vychádzalo...bola som veľmi veľmi prekvapená, ako ma chytil Kabát, čo som ozaj ale ozaj nečala... a ktorý si Maťko iba prestál ... zato si však vynahradil nedostatok pohybu na No Gravity, čo mne prišlo akosi divne futuristické a úúúžasne pohodovom Polemicu, ktorý celkom chytil aj mňa, ale potom ako Mišo vyhlásil, že v živote nevidel človeka viacej mimo rytmu ako mňa, som všetky pokusy o tanec vzdala...toľko asi k tomu, čo ja viem povedať...
Mišov plán na chodenie domov až ráno stroskotal hneď v prvý večer keď sme to vzdali už po polnoci, vysolili nádherných 500 za taxík a nenaťahovali sme sa s hamižným taxikárom o 20 sk za 3 metre...Druhú a tretiu noc sme toto náhle zlyhanie dobehli, aj keď pôvodná myšlienka afterparty zlyhala úplne, čas do odchodu autobusu sme v sobotu prespali na pláži (keď nám vietor odvial steny aj strechu stanu a ostala nám iba podlaha, a Mitch Buchannan... a slipové plavky...).. no a druhá legendárna noc... to už sme to všetci dopredu vzdali s afterparty a rovno zamierili na mólo, ktoré ešte okolo polnoci bolo celkom vyžarujúce teplo...padla pamätná poznámka o Kosheen a potom NEOPODSTATNENÝ (!!!!!) výsmech... a potom som sa už iba zobudila na to, že prší a že balíme... Stanové mestečko je veľmi útulné, a stan pre dvoch napchatý piatimi ľuďmi ešte viac, najmä ak traja z nich otáčajú plášť a nechajú nech na tých zvyšných dvoch prší, sneží, fúka... a keď si tí traja premočení a zmrznutí sadnú do stanu spokojní s vlastnou prácou prestane pršať... a my ideme... fakt úprimne netuším ako som prežila cestu naspäť k Miškovi, ale viem, že potom v posteli mi bolo také teplo ako ešte nikdy... a ani mi nevadilo, že sme vstali o dve hodiny neskôr ako sme chceli...vlastne pravdupovediac, nikdy mi to nevadilo menej... čo dodať v túto neskorú nočnú hodinu...

Tatranský čaaaaaj .... aaahoj...

Polovičný do Prešova...

Musím sa priznať, že som nečakala, že naši prijmú môj výlet do Prešova s takým nadšením ako ho prijali. Myslím, že ich ani tak nepotešilo to, že cestujem za Maťkom ako to, že v záujme ich nehundrania som sa rozhodla naložiť do autobusu aj Pepu a pod zámienkou spoločného výletu vyraziť. Musím poďakovať celému dnešnému osadenstvo Lesníckej 20 na druhom poschodí vpravo (keš stojíte chrbtom k schodom) za úúúžasný deň, zasa som sa raz presvedčila o tom, že všetky kreslené filmy sú fenomenálne, ale Nemo vedie a samozrejme aj Doreen s veľrybštinou, kosatštinou... Že Maťkova logopedička si až neskoro uvedomila svoje faux pas, ale ja som si ho napriek tomu nevšimla, o tom, že Pepa veľmi ľahko nadväzuje nové priateľstvá, že Paľo je pekný psík (aj keď Pepe sa páči každá kefa, a týmto nechcem povedať, že Paľo je kefa, ale že Pepa nie je smerodajný hodnotiteľ, ale napriek tomu je Paľko fakt nááádherný psík)...
Ďalej sa mi splnil malý detský sen, ktorý si pestujem už asi .... 3 mesiace:D
Keď sme šli cez jarné prázdniny s Lyrkou na výlet do Bardejova povedala som si, že musííím sa ísť niekedy pozrieť do toho Prešovského MAXu a aj tam sme dnes zavítali... Ten kinokomplex (netuším ako sa to tam volá) vyzerá ako z amerického filmu, s jedinou výnimkou, že oni mali tieto vychytávky už v 50. rokoch 20.storočia a s tou výnimkou, že UUUUURČITE v tam nezaplatíte za pollitra minerálky, veľký popcorn (veľký, nie vedierko, aké vždy chcela Barborka niekomu vysypať na hlavu) a Nachos so syrovou omáčou okolo 150 korún našich milovaných slovenských (cítite ten nádych nostalgie z mojich slov?). AAA tak... ešte sme s Maťkou zistili, že Tatranci nahadzujú vysokohorskú prirážke ešte aj na hygienické vrecovky a Košice si veeľmi nárokujú na titul jedného z dvoch slovenských veľkomiest (lebo ako sme sa všetci tohto roku dozvedeli na Geo, medzi veľkomestom a veľkým mestom je rozdiel...) tak samozrejme, každý jeden košický obchodník nemôže nevyužiť možnosť veľkomestskej prirážky a tak nie je nič výnimočné ak niečo navlas rozvnaké je KE o tretinu drahšie ako v PO...Ale dosť bolo financovania... Maťkova mamka nám spravila večere do aleluja budem ju tráviť asi tak do piatku, ku každdej jednej ingerdiencii nezabudla poznamenať, že dúfam, že to jem, pretože na zozname mnou nejedených potravín u nej dnes pribudla cibuľa a už som sa hanbila priznať, že ani papriku dvakrát nemusím...:) ale toasty boli skelo úžasné a stále mám pocit maximálnej najedenosti...

Ozaj mám závažnú otázku na všetkých mojich ctených čitateľov...viete pomenovať a poprípade si zobraziť všetky lesné plody, ktoré majú v angličtine príponu berries? Včera sme s Kristin a Lyrkou rozpútali celkom vášnivú debatu...

a ešte... Kristin... vitaj doma...

Pre všetkých komunistov a komunistky

Chcela by som Vám len povedať, že Vás nemám rada, aby ste vedeli, stále prichádzate, keď Vás nikto nechce a nikto nevolá a možno aj narúšate ľuďom pokojné fungovanie a keď Vás človek seriózne očakáva pripravený v plnej psychickej a fyzickej zbroji, tak si jednoducho neprídete... Neviem, či ste si vzali dovolenku, alebo len dali pauzu na ceste, ale jednoducho ma už čakať nebaví (presne ako Pepu, presne v tejto chvíli), som nervózna z toho, že som nervózna a všetci sú nervózni, lebo aj ja som nervózna, tak teda posielam zúfalý odkaz do Kremľa... Výýslovne Vás žiadam o Vašu ctenú návštevu.

Tie operence by mali postrieľať

Je zvláštny pocit sedieť na posteli o trištvrte na štyri nad ránom,vidieť ako sa vonku rozvidnieva a skonštatovať, že ísť spať už vlastne asi ani nemá zmysel...
Za posledných 10 minút som si kompletne spratala stolík, odložila vyžehlené prádlo a potom len tak naivne čakala, že slnko vyjde do niekoľkých minút... zdá sa ale, že tá naša Zemička sa netočí až tak rýchlo ako by som to na ňu vlastenecky predpokladala...
V nejakom článku, ktorý napísal nejaký horlivý ornitológ som nedávno čítala, ktoré vtáky kedy začínajú svoju hlasovú činnosť a nedokázala som pochopiť,či až také psycho, že sedí o štvrtej ráno na okne a čaká,kedy ten-ktorý operenec zaškrieka... ale ako momentálne zisťujem... kebyže som ich podľa tých ich zvukov poznala tak ich počúvam asi tiež... Slnko nie a nie vyjsť... učiť sa mi už nechce... mám plné zuby komunistov aj nekomunistov a prestávky a výslovnosť l,ľ ma tiež nejako neláka momentálne... Skúšala som si pozerať aj anglickú matiku, ale to už sa mi zdalo veľa, dokonca bol aj pokus otvoriť zošit z biológie, ale ostalo to len pri pokuse ho otvoriť,nedostala som sa k otvoreniu a tobôž nie k pokusu sa niečo učiť...tiež som akurát zistila,že na tvrdení, keď svitá je najväčšia kosa bude tiež niečo pravdy...ani tie fenomenálne ponožky s plyšovými mačkami pri kotníkoch nejako nezaberajú... A A AAAAh... obzor sa sfarbil silne do oranžova,čiže sa nám črtajú nejaké náznaky ožno...a vonku je už seriózne vidno...
Linda je niekde v buse na ceste do Francúzska a sú dve možnosti toho, čo by mohla robiť...buď má nejakú maximálne nevhodnú debatu s niekým s kým by inak neprehovorila (pretože všetci normálni ľudia zaručene spia),alebo sladko spinká aj ona na Dankinom ramene...
Teda ja dám asi druhý pokus.. skúsim ešte raz zažmúriť oči...a pozdravujem bláznov na balkón alebo do izby s matracmi:)))

Vitaj 29.máj...

O tom ako...

...držím palce Mišovi
Potom ako vo štvrtok nečakane vtrhol na najjužnejšiu izbu na 7.poschodí na Medickej 2 s výhľadom na našu školu... a potom a ako ma so strašným smiechom načapal v kúpeľni nejako naňho doľahla smutná nálada. Tak som mu teda len chcela povedať, že mu posielam tan najväčší materský bozk na čelo, aký som schpná vyprodukovať a zároveň sa vyslovujem, že mu verím, že svoje trápenie čo najskôr odstráni. A ešte Miško... "Kapura, kapura"... :)
...na znamienku záleží...
a síce pred povestnými dvomi týždňami je už teraz jedno ako k nim Miško prišiel... je podstatné akurát to, že jeho bulharské konštanty sú trošku nespoľahlivé:)
...som bike pre dnešok vymenila za spinner...
áno, áno... kajám sa, opäť raz som dala prednosť Sťopkovi pred otvorenou prírodou a opäť raz som dala Patrikovi šancu zvyšovať náskok v kilometroch...
... som si urobila výlet do Prešova..
no áno už je to raz tak, že som sa konečne zoznámila s malou Betkou, ktorá je (prekvapivo) vyššia ako ja, Maťkova mamka len vyhlásila, že som milé dievča s tromi občianskymi:))) a mne ostal dobrý pocit, že som spravila dobrý dojem...
...je dobré mať odhad kedy príde ocko domov...
aj keď apko nevtrhol do izby ako Mišo a nehodil na mňa tak veľavýznamný pohľad, ostala som minimálne tak nervózna ako vo štvrtok...
...som sa na poslednú chvíľu rozhodla meniť miesto spania
keďže mojich rodičov v poslednom čase drží predstava, že všetci ľudia sú zlí a chcú mi len ublížiť a že nie je vhodné aby som sa zdržovala vonku po zotmení (mám 17 rokov PREBOHA!!!) a včera som toho mala toooľko na preberanie s Nikkou... rozhodla som sa skúsiť jeden z nemála mojich superúčinných trikov a samozrejme som mamkou presvedčila, že s Nikkou sa budeme učiť chémiu a je maximálne nutné, aby som u Nikky ostala na noc. Ráno som samozrejme ako vždy meškala:))

Nájdeme Ti frajera Saška

Len to nie preboha... s problémami s chlapcami sa s v poslednom čase roztrhlo vrece... pred jedného by som sa najradšej hodila a kľačala pred ním aspoň kým mi nepovie, že mi odpúšťa...na toho ďalšieho budem hľadieť s ťažkým srdcom a ten posledný mi bude rozjasňovať moje dni... začalo sa to levíkom... ďalej stačí už len úsmev... Michala sem samozrejme nerátam... on je síce môj ale nikdy...NIKDY v živote neurobil ani nepovedal nič, čo by ma ranilo...
Mamka v poslednom čase vyzvedá viac ako je na mamku prípustné a tak som jej o mne a mojom chlapcovi, v tom čase jedinom a bezproblémovom vyklopila všetko a nijako ju to nevzalo... no pravdou ostáva, že v poslednom čase jej dosť leží na srdci, aby som prebehla všetkých lekárov, ktorých poznám a ešte aj jedného naviac...
Ale keďže moje problémy s chlapcami sú a pokračujú... tak Sťopka dnes vyhlásil, že mi musí nájsť frajera, pretože spinning mi už zjavne nestačí... ale ja si myslím, že mesiac pred pretekmi je ho až veľmi málo... tak teda sľubujem,že začnem poctivo trénovať... Ocko má prvé preteky za sebou... len na nich pošteklil svoje ego,... a strašne mu to prajem...jediným mojím šťastím je, že niesme jedna kategória...
Teda zhrnutie? Alebo ponaučenie.? Muži sú ješitní, sú krutí, sú pomstychtiví, dokážu byť svetlom našich dní... ale my... si za to všetko väčšinou môžeme samé... tak tak...

Kam sa podel môj feminizmus?!