Ako bolo u Miška...

Maťko a Miško (in alphabetical order) sa posledné dni naťahujú ako napíšu report zo Šíravy a keďže oni sa do teho nejako nemajú... skúsim to ja, síce nie s takým novinárskym umením ako oni, trocha viacej osobnejšie a subjektívnejšie, ale snáď aj tým viac autenticky...
Úplne najťahšie to bolo v piatok ráno... vstať pred obedom, dokonca pred desiatou, dokonca pred ôsmou, dokonca o pol siedmej bolo utrpenie nad všetky utrpenia...ALE... ALE zvládla som aj to, aj nazaspať mamke v aute v stopercentne spacom počasí a Maťko už sedel na stanici, vyzeral celkom sviežo a čítal si noviny (nechápem, ja by som na ne cez tú štrbinu medzi viečkami asi nezaostrila...).
Cesta nám (mne spiacej na Maťkovom ramene) ubehla veeľmi rýchlo a miestami aj kŕčovito, akurát Michal nás tak skoro nečakal a na našu exkluzívnu exkurziu Michalovcami sme naňho museli čakať ešte aspoň 300 hodín na stanici. Dozvedeli sme toho strááášne veľa o zvačšovaní Michaloviec o závode Yazaki, kde pracuje ujo Varga, a ktorý je asi 300 kilometrov od centra, porozoberali sme všetkých zamestnancov a ich bicykle...a potom keď sme už zomierali od hladu a boli sme schopní zjesť sa nazvájom pohli sme sa smerom na Topoľany... táto cesta, ktorá "je to asi 15 minút", nakoniec trvala asi hodinu mne osobne nedala viacej ako pohľad na úúúžasný židovský cintorín, ktorý som si už potom nikdy nemohla vychutnať tak ako keď sme okolo neho šli pešo...a dokonca sa nám ani nepodarilo za celý víkend si prenajať ten povestný tenisový kurt a ísť naň grilovať. A keď už sme nadávali veľmi veľmi... a prechádzali sme okolo rozkošného domčeka, keď Mišo vyhlásil, že už iba asi dva a pol kilometra a bude železničné priecestie a potom "už iba kúsok"...na moje obrovské a úžasné prekvapenie,Miško vošiel presne do záhrady toho rozkošného domu, pri ktorom práve stál...Neviem, či to bude objektívne tak, alebo som len bola šialene hladná, ale halušky tety Mišovej mamky boli ultimátne dobré...Ďalej vybaľovanie... a poctivý odchod do tej Mláky, či ako presne na tretiu... Viete potom, čo sa ma Maťko nedávno prekvapene opýtal "ty počúvaš hudbu?!" sa neítim kompetentná nejako rozoberať hudobnú stránku predošlého víkendu... Možno akurát toľko, že keď mi Maťko spieval do uška behali mi zimomriavky po chrbte, ale s tým by som asi nijakého hudobného fajnšmekra nenadchla...ale inak... no okrem toho, že som videla Eda naozaj, ale naozaj uvoľneného...(asi tak na 3 a pol sekundy, potom si to uvedomil) a to ešte počas koncertu Teamu, Miška, ktorému to tento víkend so ženami vychádzalo...bola som veľmi veľmi prekvapená, ako ma chytil Kabát, čo som ozaj ale ozaj nečala... a ktorý si Maťko iba prestál ... zato si však vynahradil nedostatok pohybu na No Gravity, čo mne prišlo akosi divne futuristické a úúúžasne pohodovom Polemicu, ktorý celkom chytil aj mňa, ale potom ako Mišo vyhlásil, že v živote nevidel človeka viacej mimo rytmu ako mňa, som všetky pokusy o tanec vzdala...toľko asi k tomu, čo ja viem povedať...
Mišov plán na chodenie domov až ráno stroskotal hneď v prvý večer keď sme to vzdali už po polnoci, vysolili nádherných 500 za taxík a nenaťahovali sme sa s hamižným taxikárom o 20 sk za 3 metre...Druhú a tretiu noc sme toto náhle zlyhanie dobehli, aj keď pôvodná myšlienka afterparty zlyhala úplne, čas do odchodu autobusu sme v sobotu prespali na pláži (keď nám vietor odvial steny aj strechu stanu a ostala nám iba podlaha, a Mitch Buchannan... a slipové plavky...).. no a druhá legendárna noc... to už sme to všetci dopredu vzdali s afterparty a rovno zamierili na mólo, ktoré ešte okolo polnoci bolo celkom vyžarujúce teplo...padla pamätná poznámka o Kosheen a potom NEOPODSTATNENÝ (!!!!!) výsmech... a potom som sa už iba zobudila na to, že prší a že balíme... Stanové mestečko je veľmi útulné, a stan pre dvoch napchatý piatimi ľuďmi ešte viac, najmä ak traja z nich otáčajú plášť a nechajú nech na tých zvyšných dvoch prší, sneží, fúka... a keď si tí traja premočení a zmrznutí sadnú do stanu spokojní s vlastnou prácou prestane pršať... a my ideme... fakt úprimne netuším ako som prežila cestu naspäť k Miškovi, ale viem, že potom v posteli mi bolo také teplo ako ešte nikdy... a ani mi nevadilo, že sme vstali o dve hodiny neskôr ako sme chceli...vlastne pravdupovediac, nikdy mi to nevadilo menej... čo dodať v túto neskorú nočnú hodinu...

Tatranský čaaaaaj .... aaahoj...

Polovičný do Prešova...

Musím sa priznať, že som nečakala, že naši prijmú môj výlet do Prešova s takým nadšením ako ho prijali. Myslím, že ich ani tak nepotešilo to, že cestujem za Maťkom ako to, že v záujme ich nehundrania som sa rozhodla naložiť do autobusu aj Pepu a pod zámienkou spoločného výletu vyraziť. Musím poďakovať celému dnešnému osadenstvo Lesníckej 20 na druhom poschodí vpravo (keš stojíte chrbtom k schodom) za úúúžasný deň, zasa som sa raz presvedčila o tom, že všetky kreslené filmy sú fenomenálne, ale Nemo vedie a samozrejme aj Doreen s veľrybštinou, kosatštinou... Že Maťkova logopedička si až neskoro uvedomila svoje faux pas, ale ja som si ho napriek tomu nevšimla, o tom, že Pepa veľmi ľahko nadväzuje nové priateľstvá, že Paľo je pekný psík (aj keď Pepe sa páči každá kefa, a týmto nechcem povedať, že Paľo je kefa, ale že Pepa nie je smerodajný hodnotiteľ, ale napriek tomu je Paľko fakt nááádherný psík)...
Ďalej sa mi splnil malý detský sen, ktorý si pestujem už asi .... 3 mesiace:D
Keď sme šli cez jarné prázdniny s Lyrkou na výlet do Bardejova povedala som si, že musííím sa ísť niekedy pozrieť do toho Prešovského MAXu a aj tam sme dnes zavítali... Ten kinokomplex (netuším ako sa to tam volá) vyzerá ako z amerického filmu, s jedinou výnimkou, že oni mali tieto vychytávky už v 50. rokoch 20.storočia a s tou výnimkou, že UUUUURČITE v tam nezaplatíte za pollitra minerálky, veľký popcorn (veľký, nie vedierko, aké vždy chcela Barborka niekomu vysypať na hlavu) a Nachos so syrovou omáčou okolo 150 korún našich milovaných slovenských (cítite ten nádych nostalgie z mojich slov?). AAA tak... ešte sme s Maťkou zistili, že Tatranci nahadzujú vysokohorskú prirážke ešte aj na hygienické vrecovky a Košice si veeľmi nárokujú na titul jedného z dvoch slovenských veľkomiest (lebo ako sme sa všetci tohto roku dozvedeli na Geo, medzi veľkomestom a veľkým mestom je rozdiel...) tak samozrejme, každý jeden košický obchodník nemôže nevyužiť možnosť veľkomestskej prirážky a tak nie je nič výnimočné ak niečo navlas rozvnaké je KE o tretinu drahšie ako v PO...Ale dosť bolo financovania... Maťkova mamka nám spravila večere do aleluja budem ju tráviť asi tak do piatku, ku každdej jednej ingerdiencii nezabudla poznamenať, že dúfam, že to jem, pretože na zozname mnou nejedených potravín u nej dnes pribudla cibuľa a už som sa hanbila priznať, že ani papriku dvakrát nemusím...:) ale toasty boli skelo úžasné a stále mám pocit maximálnej najedenosti...

Ozaj mám závažnú otázku na všetkých mojich ctených čitateľov...viete pomenovať a poprípade si zobraziť všetky lesné plody, ktoré majú v angličtine príponu berries? Včera sme s Kristin a Lyrkou rozpútali celkom vášnivú debatu...

a ešte... Kristin... vitaj doma...