Ako bolo u Miška...

Maťko a Miško (in alphabetical order) sa posledné dni naťahujú ako napíšu report zo Šíravy a keďže oni sa do teho nejako nemajú... skúsim to ja, síce nie s takým novinárskym umením ako oni, trocha viacej osobnejšie a subjektívnejšie, ale snáď aj tým viac autenticky...
Úplne najťahšie to bolo v piatok ráno... vstať pred obedom, dokonca pred desiatou, dokonca pred ôsmou, dokonca o pol siedmej bolo utrpenie nad všetky utrpenia...ALE... ALE zvládla som aj to, aj nazaspať mamke v aute v stopercentne spacom počasí a Maťko už sedel na stanici, vyzeral celkom sviežo a čítal si noviny (nechápem, ja by som na ne cez tú štrbinu medzi viečkami asi nezaostrila...).
Cesta nám (mne spiacej na Maťkovom ramene) ubehla veeľmi rýchlo a miestami aj kŕčovito, akurát Michal nás tak skoro nečakal a na našu exkluzívnu exkurziu Michalovcami sme naňho museli čakať ešte aspoň 300 hodín na stanici. Dozvedeli sme toho strááášne veľa o zvačšovaní Michaloviec o závode Yazaki, kde pracuje ujo Varga, a ktorý je asi 300 kilometrov od centra, porozoberali sme všetkých zamestnancov a ich bicykle...a potom keď sme už zomierali od hladu a boli sme schopní zjesť sa nazvájom pohli sme sa smerom na Topoľany... táto cesta, ktorá "je to asi 15 minút", nakoniec trvala asi hodinu mne osobne nedala viacej ako pohľad na úúúžasný židovský cintorín, ktorý som si už potom nikdy nemohla vychutnať tak ako keď sme okolo neho šli pešo...a dokonca sa nám ani nepodarilo za celý víkend si prenajať ten povestný tenisový kurt a ísť naň grilovať. A keď už sme nadávali veľmi veľmi... a prechádzali sme okolo rozkošného domčeka, keď Mišo vyhlásil, že už iba asi dva a pol kilometra a bude železničné priecestie a potom "už iba kúsok"...na moje obrovské a úžasné prekvapenie,Miško vošiel presne do záhrady toho rozkošného domu, pri ktorom práve stál...Neviem, či to bude objektívne tak, alebo som len bola šialene hladná, ale halušky tety Mišovej mamky boli ultimátne dobré...Ďalej vybaľovanie... a poctivý odchod do tej Mláky, či ako presne na tretiu... Viete potom, čo sa ma Maťko nedávno prekvapene opýtal "ty počúvaš hudbu?!" sa neítim kompetentná nejako rozoberať hudobnú stránku predošlého víkendu... Možno akurát toľko, že keď mi Maťko spieval do uška behali mi zimomriavky po chrbte, ale s tým by som asi nijakého hudobného fajnšmekra nenadchla...ale inak... no okrem toho, že som videla Eda naozaj, ale naozaj uvoľneného...(asi tak na 3 a pol sekundy, potom si to uvedomil) a to ešte počas koncertu Teamu, Miška, ktorému to tento víkend so ženami vychádzalo...bola som veľmi veľmi prekvapená, ako ma chytil Kabát, čo som ozaj ale ozaj nečala... a ktorý si Maťko iba prestál ... zato si však vynahradil nedostatok pohybu na No Gravity, čo mne prišlo akosi divne futuristické a úúúžasne pohodovom Polemicu, ktorý celkom chytil aj mňa, ale potom ako Mišo vyhlásil, že v živote nevidel človeka viacej mimo rytmu ako mňa, som všetky pokusy o tanec vzdala...toľko asi k tomu, čo ja viem povedať...
Mišov plán na chodenie domov až ráno stroskotal hneď v prvý večer keď sme to vzdali už po polnoci, vysolili nádherných 500 za taxík a nenaťahovali sme sa s hamižným taxikárom o 20 sk za 3 metre...Druhú a tretiu noc sme toto náhle zlyhanie dobehli, aj keď pôvodná myšlienka afterparty zlyhala úplne, čas do odchodu autobusu sme v sobotu prespali na pláži (keď nám vietor odvial steny aj strechu stanu a ostala nám iba podlaha, a Mitch Buchannan... a slipové plavky...).. no a druhá legendárna noc... to už sme to všetci dopredu vzdali s afterparty a rovno zamierili na mólo, ktoré ešte okolo polnoci bolo celkom vyžarujúce teplo...padla pamätná poznámka o Kosheen a potom NEOPODSTATNENÝ (!!!!!) výsmech... a potom som sa už iba zobudila na to, že prší a že balíme... Stanové mestečko je veľmi útulné, a stan pre dvoch napchatý piatimi ľuďmi ešte viac, najmä ak traja z nich otáčajú plášť a nechajú nech na tých zvyšných dvoch prší, sneží, fúka... a keď si tí traja premočení a zmrznutí sadnú do stanu spokojní s vlastnou prácou prestane pršať... a my ideme... fakt úprimne netuším ako som prežila cestu naspäť k Miškovi, ale viem, že potom v posteli mi bolo také teplo ako ešte nikdy... a ani mi nevadilo, že sme vstali o dve hodiny neskôr ako sme chceli...vlastne pravdupovediac, nikdy mi to nevadilo menej... čo dodať v túto neskorú nočnú hodinu...

Tatranský čaaaaaj .... aaahoj...