Ja neveríííím...

Keby ste mi minulý rok povedali, že budem jazdiť so svojím priateľom a otcom na cyklistické preteky akéhokoľvek druhu poslala by som vás pekne do riti a spýtala by som sa, či nemáte úpal...
A dnes som už zas bola svedkom dačoho úžasného... ako realizačný tím sme sa vybrali s ockovými kamarátmi povzbudiť ocka na jeho prvých vážnych pretekoch po rokoch... Keď ma mamka zobudila o 4:45 ráno pre istotu som sa na hodinky ani nepozrela aby ma len ten čas nehodil do postele späť...
Presne o štvrť na šesť sme s ockom horko ťažko naložili bike na strešný nosič a začala sa naša púť...
Presne o pol šiestej sme pristavili auto na Hrnčiarskej a naložili všetkým cyklistom známeho "Dubiho", ktorý je spolu s mojím ockom známy tým, že priberajú, lebo chodia v noci s obchádzkami na záchod. Dubiho bike do kufra a nasledovala posledná zastávka, SOU dopravné a naloženie posledného člena realizačného tímu, ktorého si môj api pamätal ešte zo svojích mladých liet s dvomi afgánskymi chrtmi.
Namáhavá cesta a úvahy o tom, či o šiestej sú na cestách policajti nás dohnali k tomu, že v Polomke bol ocko nútený zastať, kúpili sa dve pivká, jedna čokoládka a pokračovalo sa až na miesto určenia...
Videli ste cyklistov rôznych veľkostí aj vekov na bicykloch rôznych veľkostí a vekov, ale aj akostí... Nasledovala prezentácia v budove polorozpadnutého SOU, ktoré ani nemá špecializáciu lebo tá škola bola zameraná na všetko :)...
Pomaličky dojížďali všetci a s blížiacou sa 10. hodinou aj nervozita a vypätie tých vrcholových, ktorí... hm :)
Tak sme teda s Dubim, Kubim a Zbyňom nasadli do drobčeka a pohli sa na prvé autostanovište... tam sme ich mali ešte všetkých pokope...dobreže sa nepozabíjali... tak sme ich nechali prejsť, vrátili sme sa na notoricky známe parkovisko pred SOU, Jakubko sa samozrejme nezaprel a musel si ešte vziať nejaké to papáničko...a vybrali sme sa na ďalšie stanovište... s menšími problémami, kde nás pri MENŠEJ kolízii zachránil ooobrovskýý ockov drobček a len sme oškreli disky na kolesách sme dorazili akurát aby sme stihli tých našich... pekne sme sa usmiali...urobili zopár fotiek... zjedli ryžový nákyp a otočili sme to naspäť ku SOU
Veni vidi vici... Prišli sme... videli sme... kúpili sme si Kofolu a už sme len čakali na tých našich tatikov pod topoľmi, pretože moja pokožka medzitým nabrala prasiatkoružovú farbu...
Easy starší to poňal s úsmevom a s úsmevom si aj tretí prešiel cieľovou rovinkou vo svojej kategórii. Dlho dlho som čakala na svojho apuho, trošku to už prechádzalo do strachu, ale herec to je a zvládol to ako sa patrí, hoci sám povedal, že na cieľovej čiare prežil svoju smrť...
To čo nasledovalo nebolo nijako extra akčné... akurát povedať ockovi o škrabancoch na disku... a bitka o sprchy...potom už len čakanie na posledných... z trate hobby, z trate krátkej a dlhej... Easy senior hodil úsmev 40 do objektívov, a odniesol si bronzovú plaketku so sympatickým cyklistom...my sme čakali už len na tombolku :)
A tak sa stalo, že Jakubko sa zamiloval do nááádhernééého trička Fox, ktoré vyhral apu a ja sa tajne modlím aby ocimu bolo malé a tajne ho posuniem maličkému :) Keď už sme si mysleli, že sa ozaj nič nemôže stať, museli sme volať členovi tímu, ktorý medzičasom odišiel a nechal svoje číslo do tomboly, že nejako sa mu podarilo vyhrať bike v tombole a on chudák tomu nijak nevedel uveriť... už mu bolo treba nájsť len odvoz domov (tomu biku:))
a Tak teda sedím doma s pripečeným telom... normálne je vidieť, čo som mala na sebe:D a rozmýšľam kedy sa ja podujmem na niečo tak perfektné...
Adios priatelia do zbicyklovania;)